Mapa - Kazvín (Qazvin)

Kazvín (po perzsky: قزوین) je sídlo na severe Iránu, správne sídlo rovnomennej provincie Kazvín. Mesto leží v širokej úrodnej rovine na južnom úpätí pohoria Elburz asi 150 kilometrov severovýchodne od hlavného mesta Teheránu. Ide o dopravný uzol, ktorým vedú významné pozemné komunikácie i železnica. Mesto sa nachádza na ceste medzi Teheránom a Tabrízom, ako aj na ceste od Kaspického mora k Hamadánu. Sídli v ňom textilný a poľnohospodársky priemysel a nachádza sa v ňom významná tepelná elektráreň. Medzi historické pamiatky v Kazvíne patrí napríklad Piatková mešita či pavilón Čehel Sotún. Asi 60 kilometrov severovýchodne od mesta sa nachádzajú pozostatky hradu Alamut kedysi patriaceho asasínom. Podnebie v meste je mierne s priemernou maximálnou teplotou 34,5 ° C v lete a priemernou minimálnou teplotou v zime - 5,4. C. Ročné zrážky sú 339,1 mm s častými snehovými zrážkami v januári a februári.

Podľa tradície na mieste dnešného Kazvínu existovalo mesto už v staroveku, keď sa nazývalo Šad Šápúr. Založené bolo sásánovským panovníkom Šápúrom I. okolo roku 250 a slúžilo ako pohraničné miesto brániace Perzskú ríšu proti obyvateľom žijúcim v okolí Kaspického mora. S príchodom islamu v 7. storočí vzrástol aj význam mesta. Mesto padlo do rúk Arabov v roku 644 za vlády kalifa Umara, keď ho dobyli jeho velitelia al-Bará ibn Ázib a Zajd ibn Džabal al-Tá’í. Kazvín sa stal centom islamizácie severnej Perzie a naďalej plnil úlohu významného pohraničného obranného sídla. Jeho správa bola zverená kalifovým úradníkom. Kalif Hárún ar-Rašíd nechal mesto opevniť.

Piatková mešita, Džámí masdžid Úlohu pohraničného sídla Kazvín plnil aj v období vlády Abbásovcov, keď slúžil ako pevnosť proti kaspickým národom a Alíovcom. Na krátku dobu mesto podliehalo Sámánovcom, no už v 10. storočí sa stalo súčasťou ríše šiitskych Bújovcov, keď ho dobyl Ruknuddaula. Bújovcom mesto podliehalo až do roku 1030, keď ho obsadili Ghaznovci. Popis mesta v 11. storočí podáva Násir-i Chusrau. V meste sa darilo výrobe látok, hoci tie nedosahovali kvality výrobkov z hlavných perzských centier. Mesto bolo už v stredoveku obklopené záhradami, ktorých časť dodnes existuje. I napriek priaznivej situácii sa Kazvín v stredoveku významom nikdy nevyrovnal iným perzským mestám ako Rajj, Nišapúr či Esfahán. Dôvodom bol čiastočne nedostatok vody, ktorý výrazne obmedzoval jeho rast. Mesto leží v pásme zemetrasení a niekoľkokrát ho výrazne poškodili zemetrasenia.

V 11. storočí sa Kazvín stal súčasťou Seldžuckej ríše. Význam mesta nebol pre Turkov veľký, takže sa nestalo ani správnym centrom na čele s amírom či malikom. Koncom 11. storočia vzniklo neďaleko Kazvínu hnutie šiítskych asasínov sídliacich na hrade Alamut. Asasíni následne viackrát terorizovali okolie mesta a v roku 1129 dokonca zabili 400 miestnych obyvateľov ako odvetu za lynčovanie ich vyslanca v Esfaháne. V neskoršom seldžuckom období mestu vládli viacerí poloautonómni správcovia, až sa nakoniec stalo súčasťou Chórezmskej ríše. V 13. storočí mesto vyplienili Mongoli, avšak osídlenie nezaniklo. Kazvín sa stal súčasťou Mongolskej ríše a následne Ílchanátu. Za vlády Gazana ríša Ilchánov začala upadať a výrazne upadla aj moc a vplyv Kazvínu. V tomto období výrazne vzrástol podiel turkického obyvateľstva v meste.

Po rozpade Ílchanátu Kazvín vystriedal viacerých vlastníkov. Istý čas patril Timúrovi a štátom Kara Kojunlu a Ak Kojunlu. Nová kapitola dejín sa pre Kazvín začala v 16. storočí s príchodom dynastie Safíjovcov. V tomto období prevládajúci sunnitský islam postupne vystriedal štátny šiitizmus. Za vlády Safíjovca Tahmáspa I. sa Kazvín stal v roku 1555 hlavným mestom Safíjovskej Perzie. Význam mesta ale rýchlo upadol po tom, čo Abbás I. v roku 1598 presunul hlavné mesto do Esfahánu. Kazvín bol následne spravovaný šáhovými úradníkmi a za vlády Šáh Sultána Husajna sa stal centrom samostatnej provincie. Koncom 16. storočia malo v meste podľa dobových správ sídliť viac ako 100 000 obyvateľov. Európski cestovatelia obdivovali najmä bránu paláca a niektoré miestne mešity.

vľavo V roku 1721 sa v meste uskutočnilo ľudové povstanie proti afganskej dynastii Hotakovcov, ktorá chcela opanovať Perziu. Do situácie v Perzii zasiahli Osmani, ktorým sa Kazvín v roku 1736 podriadil. Dojednaná zmluva bola ale nakoniec porušená a v roku 1739 prijal v Kazvíne perzskú korunu Nádir Šáh, zakladateľ dynastie Afšárovcov. V 18. storočí sa stal Kazvín hlavným obchodným centrom na cestách medzi Kaspickým morom, Perzským zálivom a Malou Áziou, často ho navštevovali európski cestovatelia a obchodníci. V meste sa malo nachádzať 600 obchodov, 8 karavanserájov, 40 mešít a 9 madrás. Ekonomická prosperita sa však nepodpísala na počte obyvateľov, ktorý mal koncom 19. storočia klesnúť pod 60 000. Jednotlivé odhady vtedajších cestovateľov sa líšia. Záujem európskych veľmocí o Perziu v krajine vyvolali národné hnutie a nepokoje. V roku 1909 mesto dobyli národné sily z Raštu a v okolí pôsobili aj ruské vojská vyslané s cieľom vyvinúť tlak na nacionalistov.

Piatková mešita, Džámí masdžid